Výnimočné matky sa stále stretávajú s predsudkami

„Macocha“. „Autista“. „Slobodná matka“. Výrazy, ktoré bežne používajú aj vzdelaní ľudia. Pritom ide o škatuľkovanie a predsudky, ktoré sú pre matky nepríjemné. Chcel by si niekto z vás vyskúšať, aké to je byť macocha alebo mať dieťa s PAS? Prečítajte si, čo všetko denno-denne zažívajú Výnimočné matky. Rovnomennú diskusiu pri príležitosti Dňa matiek pripravila Stará jedáleň spolu s OZ Metanoia.

Panelová diskusia “Výnimočné matky”, foto Stará jedáleň

Kým v médiách zaznievajú pekné slová ako „diverzita“, „inklúzia“, „rovnosť“ a firmy sa chvália, ako dorovnali platy žien a mužov, realita je zvyčajne iná. Ženám – matkám chýba napríklad polovičný alebo štvrtinový pracovný úväzok a väčšia flexibilita. Aké-také zmeny priniesla žiaľ až pandémia a s ňou spojený home office. Firmy si konečne uvedomili, že ľudia môžu plnohodnotne pracovať aj z domu. Pre rodičov a predovšetkým pre jednorodičov, rodičov s mnohodetných rodín alebo rodičov, ktorých deti akýmkoľvek spôsobom „iné“, je to skok do inej dimenzie. Málokto sa vie vžiť do ich situácie a pochopiť, aké je náročné skĺbiť prácu a výchovu detí, aké ťažké je financovať terapie, vyšetrenia, rehabilitácie, ale aj bežné školské krúžky a výlety.

Podľa analýzy 365.bank z hľadiska celkovej situácie rodiča, je najkritickejšie obdobie približne do 3 rokov od narodenia, kedy najmä čas a výpadok príjmov zo zamestnania, vedia rozpočet poriadne preskúšať. Toto obdobie výchovy dieťaťa v priemere zhltne 12 tisíc EUR, teda 330 EUR/mesiac. Podľa analytikov výchova dieťaťa od narodenia do 18 rokov života na Slovensku stojí približne 60 tisíc EUR. A to sa bavíme o deťoch bez špeciálnych potrieb.

Moderátorka diskusie Darina Mikolášová, redaktorka Rádia Regina, sa pýtala Výnimočných matiek, akú podporu vlastne dostávajú od štátu a od svojho okolia. Nuž, okrem nedostatočných finančných príspevkov a možnosti zarobiť si na slušný život, sa stretávajú aj s hlboko zakoreneným predsudkami. Mnohé Výnimočné matky by aj požiadali o pomoc, no odrádzajú ich postoje okolia. A to nielen bežných ľudí, ale narážajú aj na predsudky zo strany lekárov, pedagógov a psychológov a psychiatrov! Pritom jedno africké príslovie hovorí, že „Na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina“. Odborne sa to volá alloparenting care. Dnes je ale slobodná matka stále „hanbou celej dediny“.

Nečudo, že sa častokrát matky uchýlia do „bubliny“ ľudí s rovnakým problémom. Nemusia tak vysvetľovať to, čím si prechádzajú a riešia konkrétne záležitosti s ktorými sa pasujú iní rodičia v podobnej situácii. Porozprávala o tom Zita Pisárová, zakladateľka iniciatívy jednorodičov „V jednote je sila“. Spočiatku musela aj sama seba presvedčiť, že postoj zvládnuť všetko a za všetkých okolností a dokazovať si, že je silná a samostatná, je v konečnom dôsledku škodlivý (napokon je to jeden z prejavov toxickej pozitivity, podobne ako pochvaly od okolia typu: „Ja ťa veľmi obdivujem, ako to zvládaš.“). So synom trávila veľa času, lebo nechodil do škôlky, no začala sa venovať ilustrácii, čo vylepšilo aj jej finančnú situáciu. Zita prezradila, že keď ju partner opustil, cítila to ako veľkú ujmu. V ťažkom období jej pomohla nevlastná sestra a tiež rodičia, hoci spočiatku mali inú predstavu o tom, aké záujmy a koníčky by mala mať ich dvadsaťdvaročná dcéra. Rovnaký postoj mali aj jej rovesníci, ktorí študovali, cestovali a bavili sa iným spôsobom a neboli príliš ochotní počúvať starosti slobodnej mamy. Odborná pomoc v tej dobe a v danej lokalite absentovala a preto založila iniciatívu jednorodičov.

Iný druh problémov a nuáns, často úsmevných a absurdných, zažívajú mnohodetné rodiny. Už len napríklad vstup do múzea alebo ZOO. Všetky balíčky sú nastavené pre „štandardné“ rodiny s dvomi rodičmi a maximálne tromi deťmi. Pri väčšej skupine už zaznievajú otázky „To ste vážne chceli toľko detí?“, ba niekedy predsudky zájdu až tak ďaleko, že mnohodetná rodina je vnímaná ako „neprispôsobivá“, ako zo sociálne vylúčenej komunity. Priehrštie podobných skúseností má Ľubica Vyhnánková, matka šiestich detí. „Materstvo je škola pokory a necítim sa byť výnimočná. V práci ma volajú Žolík, lebo som veľmi flexibilná. Pravdou je, že ako pedagogička poznám pekné teórie o výchove, ale aj tie padajú, ak má jedno vaše dieťa amok, druhé kojíte a ďalšie dve robia niečo, čo by nemali,“ povedala s úsmevom Ľubica. Pomohlo jej, keď prestala rodinu organizovať. Totiž nastaviť spoločný režim pre deti, ktoré najmenšie má osem mesiacov a najstaršie 20 rokov, je prakticky nemožné. Ľubica síce má výčitky, že sa mohla deťom venovať viac, ale každé jedno je osobnosť a dokázali sa už vychovávať a pomáhať si aj vzájomne. Dôležité je podľa nej byť ako matka prítomná pre deti, aj keď sa chcú len porozprávať.

V globálnej štúdii s názvom #HereToBeHeard z roku 2021 oslovené matky zdôrazňovali, že je náročné skĺbiť osobné a pracovné povinnosti, pretože pracovný čas, miesto a nároky na výkon práce nie sú dostatočne flexibilné. Nevedia tak naplno využiť svoj potenciál.

„Som obyčajná mama, ktorá sa snaží byť dosť dobrou mamou vo výnimočnej situácii,“ uviedla Zuzana Vašková, mama v komponovanej tzv. patchworkovej rodine, ktorú prirovnala k rodine zo seriálu Step By Step. V ich rodine má jedno dieťa s iným parterom ona, jedno manžel z prvého vzťahu a spolu majú štyri deti a psa. Prešla si viacerými náročnými obdobiami a dlhší čas bola aj jednorodičom. Na rozdiel od Zity ale mala možnosť využiť odbornú pomoc. S terajším mužom navštevovala terapeutickú skupinu „riadená patchworková rodina“, ale aj párovú terapiu. Pomohlo im to zladiť sa. Aj oni sa ale stretávajú s predsudkami a divnými pohľadmi ľudí. Prekáža jej slovo „macocha“, pritom správny výraz je „tretí rodič“.

S oveľa horšími predsudkami zápolí psychologička a autorka podcastu „Deti bez návodu“ Viera Hincová, ktorej dcére bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm a zároveň je transrodovou osobou. Najviac ju mrzí a dotýka sa je mýtus, že transrodoví ľudia si svoju identitu ” vybrali”. Nejde totiž o výber, s ich identitou sa narodili. Každý má nejaké predstavy, ako má transrodová osoba vyzerať, ale stret s realitou je iný. „Aj pre mňa bol coming out moment zmeny paradigmy, zmena nazerania na svet,“ priznala Viera Hincová a dodala: „Dôležité je, aby tu matka alebo rodič bol pre dieťa, aby vedelo, že sa môže o vás oprieť aj v ťažkých chvíľach.“

S inakosťou je dosť problémov v každej rovine. Svoje o tom vie Eva Petričková, mama dcéry s autizmom a autorka https://www.instagram.com/spolu_aut/ „Som výnimočná žena, pretože mám výnimočné deti. Každý unesie koľko mu je naložené. Nechcela by som to ale vymeniť za nič iné, je to vzájomne obohacujúca skúsenosť,“ tvrdí Eva a radí rodičom: „Sú rodičia, ktorí sa po diagnostikovaní PAS vrhnú do víru workshopov, terapií, dostanú pod tlak. Vysilia sa telesne aj finančne a nemyslia na to, čo bude potom. Nemusí byť všetko perfektné a je dobré si priznať, že sú isté méty, ktoré nepokoríme. Hovoríme si, že „aká rodina, také radosti“. Osvedčilo sa nám nastaviť sa tak, aby to bolo dlhodobo udržateľné. Mali sme veľké šťastie, že sme sa s manželom zhodli v prístupe.“

Zuzana Vašková tiež varuje, aby matky neupadli do osamelosti v rutine. V niektorých momentoch sú aj Výnimočné matky osamelé a chýba im pomoc. Za klišé považuje otázku, či jej muž „pomáha“. Nuž nepomáha, ale rodičuje, je plnohodnotným rodičom tak, ako matka. Pochopiteľne rodinné spolužitie je o vzájomnej dohode, kto viac pracuje a kto sa viac venuje výchove detí. Sú to však bežné partnerské a rodičovské roly. Zita Pisárová tiež prešla zmenou z „osamelého rodiča“ a vydala sa. Aktuálne sú s mužom v procese osvojovania, čo okrem iného vyžaduje súhlas biologického rodiča, čo sú ďalšie legislatívne nuansy, ktoré je potrebné riešiť.  

Výnimočné matky sa zhodli, že sa súčasným systémom veru nedá dlhodobo pretĺkať úplne bez pomoci. Eva Petričková napríklad upozornila na tzv. odľahčovacie služby, ktoré sú už v Čechách dostupné, ale na Slovensku je málo poskytovateľov. Zároveň poradila, aby si rodičia, pre ktorých je výchova a liečba finančne náročná, založili občianske združenie a mohli prijímať 2% z daní.

Ak si nebudete istí, ako nazvať „autistu“, správne sa má hovoriť porucha autistického spektra (PAS) a korektný výraz je „dieťa s autizmom“. Viacerým rodičom síce neprekáža ani slovo „autista“, ak sa ale nepoužíva ako nadávka alebo súčasť vtipu. Je smutné, ako sa nadávanie do „retardov“ a „imbecilov“ stalo súčasťou spoločenského diskurzu.

Ako spoločnosť ešte máme v používaní vhodných slov a v odstraňovaní predsudkov čo dobiehať. Výnimočné matky a ich výnimočné deti si zaslúžia predovšetkým náš rešpekt.

Ďakujeme OZ Metanoia za spoluorganizáciu diskusie.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore