Pre študentov Sokratovho inštitútu Stará jedáleň spolu s Ľubkou Dóšovou z dieľne Kohútik pripravili upcyklačný workshop. Sokraťákom sa v Starej jedálni tak páčilo, že krátko po prvom workshope už plánovali ďalší.
Projekt hovoriaca Košeľa si navrhla a zostavila študentka Sokratovho inštitútu Dobromila Žilková.
Sama Dobromila sa už niekoľko rokov snaží o udržateľnosť vo svojom šatníku. O etickej móde, lokálnych značkách a udržateľnejšom obliekaní ju veľmi baví aj rozprávať a tak sa rozhodla svoju cestu pozdieľať.
Rozhodla sa vytvoriť malú podpornú skupinku ľudí, akúsi komunitku, ktorá by sa v tejto téme vzdelávala a navzájom inšpirovala.
A tak sa spojilo asi 15 mladých ľudí na ceste k lepšiemu šatníku.
Nezostalo len pri slovách
Tento projekt je zložený z piatich praktických workshopov, ktorý vždy vedie lektor či lektorka, ktorá je v danej téme doma.
Prvý workshop bol diskusný, hovorili o konzume a cez konzum reflektovali našu spoločnosť.
Na ďalšom si stredoškoláci vyskúšali zorganizovať vlastný SWAP oblečenia.
No a druhá polovica workshopov ich učí praktickým zručnostiam. Upcyklovanie je ústredná téma všetkyćh troch. Učia sa tak vdýchnuť nový život nenosenému a nechcenému oblečeniu.
No a na upcykláciu použili 3 rôzne techniky – maľovanie, šitie a styling.
Šitie je téma, kde som doma ja 🙂
A tak našla Dobromila mňa. Vody instagramu ju priviedli až do dielne, v ktorej sa š(ž)ije s láskou…
Naozaj ma veľmi potešila. Presne toto je totiž to, čo mi posledné týždne dáva najväčší význam. Osloviť mladých ľudí, poukázať na odvrátenú stránku módy. Módny priemysel má obrovské dopady na životy ľudí ale aj na našu planétu.
Ak im otázku – „Odkiaľ prišlo naše oblečenie?“ položíme už v rannom veku, verím, že nepôjdu minúť svoje prvé výplaty z letných brigád na bezhlavé nakupovanie oblečenia do fast fashion reťazcov. No a ak ich naučíme ako si poradiť bez fast fashion, možno na svojej ceste ovplyvnia aj niekoho ďalšieho.
A ja si naozaj myslím, že jedna z ciest ako žiť bez fast fashion bez problémov, je vedieť sa o svoje oblečenie postarať. Vedieť si zašiť rozpáraný švík, či zaplátať dieru. Alebo upcyklovať niečo, čo už nenosíme. Nebáť sa zobrať do rúk ihlu a niť a vytvoriť niečo nové.
Súhlasila som okamžite.
Tiež som vedela, že obývačka v našej Starej jedálnni nám poskytne tú správnu atmošku.
Košeľa, čo hovorí…
Tento názov je tak výstižný, že pri vymýšľaní aktivity pre tieto decká som si vôbec nemusela lámať hlavu. Proste necháme košeľu, nech rozpráva.
Nenosená pánska košeľa ponúka dostatok priestoru pre trendy CROP top, vrecko na bezobalové nákupy a mini vrecúško na špeci veci.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to nedá priestor kreativite. Veď to je len zostrihnutie košele na crop a zo zvyšku ušijeme vrecko. No tieto decká prekonali všetky očakávania a vytvorili CROPy, aké som ešte nevidela a vrecko vystrihli v takej časti košele, kde som to doteraz nikoho nevidela strihať.
Veľmi pozitívne pre mňa bolo zistenie, že aspoň polovica z nich už sedela za strojom a dokonca som videla tašku, ktorú si vlastnoručne ušila jenda z účastníčiek.
Šitie ich naozaj bavilo a mňa bavilo sledovať ich prácu. A priznávam, aj trošku počúvať ich inšpiratívne rozhovory.
A teda, verím, že táto generácia detí prinesie ďalšiu revolúciu vo svete módy.
Challenge accepted!
Súčasťou krásneho projektu Hovoriaca košeľa je aj výzva. Dobromila tieto decká motivovala dávať si vlastné výzvy, ktoré chcú v oblasti udržateľnejšieho obliekania pre seba urobiť.
Nákupy len v sekáčoch bola asi najčastejšie opakovaná. Sem tam motivovaná nedostatkom vreckového, ale aj to sa počíta. 🙂
No hovorili aj o pozitívnom vplyve na svoje okolie a záujme vzdelávať sa o tom, aká naozaj je cena nášho oblečenia.
Stáť medzi nimi v kruhu a hovoriť o tom, ako módu vnímam ja, bol celkom silný zážitok aj pre mňa. Povedala som im o tom, že už 7 rokov nenakupujem fast fashion, že móda pre mňa je do veľkej miery sebavyjadrením a že tým, čo mám na sebe, viem povedať veľa, či niekomu niečo odkázať. Že by som raz chcela mať šatník, kde o každom kúsku viem povedať, kto ho ušil a aj o tom, že už nie som tak ďaleko 🙂
Hovorila som aj o tom, že podľa mňa dnes naozaj viac ako kedykoľvek pred tým platí, že šaty robia človeka.
No a Dobromila im na záver chce dať aj domácu úlohu 🙂
Prevzatie vlastnej iniciatívy – krátke dobrovoľníctvo, v rámci ktorej sa môžu účastníci sami rozhodnúť akým spôsobom chcú odovzdávať myšlienku pomalej módy ďalej – či už je to organizácia swapu/workshopu, pomoc iným pri organizácií aktivít, urobiť vlastný šicí projekt (originálna upcyklácia) a inšpirovanie ľudí okolo seba cez to, vytvorenie informačného materiálu na sociálne siete….
Možností je naozaj veľa a je na každej z účastníčok, čo ich najviac láka.
No a to je jednoducho pecka.
Spätná väzba ako hnací motor 🙂
Ani na to Dobromila neabudla. Po skončení sa pýta. Aké to bolo? Čo si sa naučil/a? Čo ti to dalo?
No a ja sa s vami podelím o pár odpovedí:
„Prvý krát som pracovala so šijacím strojom a uvedomila som si, že úprava oblečenia je jedoduchšia ako som si myslela. Chce to len trochu cviku a kreativity a aj z nevyužitého oblečenia vieme pretvoriť niečo nositeĺné alebo praktické. „
„Odniesla som si nové zručnosti.“
„Ľubka bola veľmi nápomocná a mala to skvelo zorganizované. Všetko sme postíhali, cítila som sa príjemne, žiaden stres. Bola vždy po ruke, keď bolo treba a veľmi sa mi ráta, že povedala o spôosobe, akým udržateľnosťou naozaj žije, bola inšpiráciou.“
Ja ti za toto ďakujem, Dobromila.
Za krásne fotky ďakujeme Patrikovi Václavíkovi.
—
Ľubka
dielňa Kohútik ❤🪡🧵
dielňa, v ktorej sa š(ž)ije s láskou…
IG – https://www.instagram.com/dielna_kohutik/?hl=sk
alebo SAShE – https://www.sashe.sk/dielna_kohutik
Projekt Knižný trh na Peknej bol podporený z projektu Erasmus+.
*Financované Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú však len názormi a vyhláseniami autora (-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo orgánu udeľujúceho grant. Európska únia ani orgán udeľujúci grant za ne nenesú zodpovednosť.