Slzy aj úsmevy sprevádzali diskusiu s názvom Ukrajina 2.0. Diskusiu o smerovaní krajiny, ktorú napadol agresívny sused. Ukrajinci žijúci na Slovensku sú stále súčasťou ukrajinskej spoločnosti. Formujú ju odtiaľto, zo západu. A potrebujú pritom našu nezištnú pomoc. V ťažkých časoch sa totiž rýchlo ukáže, kto je hrdina a kto zbabelec, kto filantrop a kto obyčajný zlodej. Stojme na správnej strane!
Moderátor komorného večera Michal Karako rozdelil diskusiu na bloky Ukrajina včera, dnes a zajtra. Už krátky exkurz do pohnutej histórie Ukrajiny nenechal nikoho z prítomných na pochybách o nezlomnosti ľudského ducha. Naši susedia si prešli nepredstaviteľným utrpením, hladomorom, útlakom, opakovaným agresívnym vpádom a manipulovaním s verejnou mienkou. Nezmyselne zahynuli milióny Ukrajincov. Dnes musia (znovu) čeliť invázii vojakov krajiny, ktorá sa nezbavila imperiálnej minulosti a s ktorej obyvateľmi sú mnohí Ukrajinci príbuzensky prepojení. Ako však vysvetlil nezávislý novinár, reportér a autor kníh Tomáš Forró, okamžikom vpádu 22. februára 2022 sa mnohé príbuzenské zväzky navždy pretrhli. Konflikt naplno obnažil ľudské charaktery. Stáť na strane agresora sa rovná jeho podpore a nezlučuje sa so žiadnym vzťahom. Žiaľ často ani pokrvným.
Charaktery sa ale odhaľujú neustále a sú to práve žurnalisti a novinári, ktorí ukazujú prstom a odhaľujú, že „cisár je nahý“. Kým Tomáš Forró a Viera Dubačová, režisérka, aktivistka a držiteľka ceny Krištáľové krídlo za filantropiu, navštevujú Ukrajinu pracovne a vždy aj s humanitárnou pomocou, nájdu sa na oboch stranách hranice špekulanti, ktorí zbierky bez štipky hanby zneužívajú vo svoj prospech. Tomáš vystríhal pred „filantropmi“, ktorí ani nemajú transparentný účet a nezverejňujú dôkazy o doručení pomoci.
Spájanie komunít, susedstiev, ale aj cezhraničná spolupráca a nezištná pomoc je ľuďom okolo Starej jedálne vlastná. V nadväznosti na diskusiu o transparentnosti zbierok preto usporiadala zbierku materiálnej pomoci pre ľudí postihnutých vojnou s výzvou „Doprajte ukrajinským rodinám lepšiu zimu“. Vierka Dubačová vyzbieranú pomoc osobne prinesie civilistom do Charkivskej oblasti, konkrétne do obcí Topolske, Komišuacha, Ševčenkove. Sem momentálne evakuujú ľudí z Kupjanska. Pomoc bude smerovať aj vojakom pri Pokrovsku.
Práca oboch diskutujúcich v konfliktom zmietanej krajine má transparentné a hmatateľné výsledky. Tomáš je autorom kníh „Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna“, ktorá popisuje udalosti po roku 2014 a najnovšej reportážnej knihy „Spev sirén“, ktorá mapuje dianie po februári 2022. Vierka je zasa autorkou dokumentu o ruskej invázií na Ukrajinu „Tí, ktorí zostali”. Epizódy si môžete pozrieť na doméne Tí, ktorí zostali – Televízny archív – pôvodná tvorba i športové relácie online – RTVS.sk
Obaja sa zhodli, že vojna naplno odhalila skryté stránky ľudskej prirodzenosti. Kým niektorí sa okamžite hlásili dobrovoľne do prvej línie, iní zbabelo unikli odvodovým komisiám a postujú na sociálne siete veselé selfíčka z bezpečia za hranicami Ukrajiny. Na západe. Kým niektorí s dobrým úmyslom handlujú s okupantami, aby aspoň zmiernili utrpenie civilného obyvateľstva, po oslobodení s nimi iní spoluobčania zaobchádzajú ako s ťažkými vojnovými zločincami. Pamäť ľudu je nekonečná. Veď doteraz sa mnohí vyrovnávajú s nacistickými zločinmi a holokaustom. Bude trvať veľmi dlho, kým sa Ukrajinci vyrovnajú s kolaborantami a zločinmi počas ruskej invázie. Bude to trvať niekoľko generácií, generácií traumy a následky budú trvalé.
Slová Tomáša a Viery potvrdila aj Mila Medvedovska, ukrajinská speváčka a hlasová pedagogička, ktorá so svojou dcérou ušla pred inváziou na Slovensko. Nešetrila slovami vďaky a veľmi si váži to, ako ich s dcérou u nás prijali. Chce sa vrátiť domov a priniesť si do dobré zo Slovenska, no nateraz to nie je možné. Piesne v jej podaní niesli hlboký odkaz a smútok a publikum dojali až k slzám.
Charaktery ľudí sa vypuknutím konfliktu vyfarbili aj na Slovensku. Ukrajinu sme stále vnímali ako „takmer Rusko“ či ako „skorumpovanú krajinu postsovietskeho typu“. Často to bolo ale vďaka pokrivenej ruskej propagande a naratívom, ktoré sa šíria z ruských trollích fariem. „To, že sme Rusko nebrali ako vážnu hrozbu, je naša chyba. Dnes prehrávame v hybridnej vojne,“ podotkla Viera Dubačová. Mnohí Ukrajinu napriek jej geografickej rozlohe prehliadali. Ignorovali. Mnohí ju ešte ani neprijali ako štát, ktorý chce ísť na západ, ktorý chce prijať hodnoty slobody a demokracie. Dnes už by nemal nikto pochybovať o tom, kto je agresor a kto sa bráni. Nie je to tak. A začínajú pochybovať aj niektorí Ukrajinci…
„Pokúsil som sa rozprávať príbeh o vojne inak, bez nálepiek, mytologizovania o boji dobra so zlom. Je to akási transecendentálna predstava. Síce pekná, ale takto to v reálnom svete nefunguje. Moji hrdinovia žijú, reagujú, boja sa, niekedy sú zbabelí a niekedy odvážni. Každodennosť vojny vyzerá inak a zjednodušovanie príbehov v tejto fáze konfliktu nepomáha, ale skôr škodí,“ povedal Tomáš Forró. Viera Dubačová uviedla, že už druhým rokom pracuje s kolegami na dokumente o transformácii človeka, ktorý jeden deň žije bohémsky, voľnomyšlienkársky život v demokracii a na druhý deň je z neho vojak, ktorý má pevný denný režim, musí byť disciplinovaný a ide mu o život. Vojna mení životy navždy, najmä ak zomierajú nevinní ľudia, kamaráti.
Všetci diskutujúci sa zhodli, že súčasnosť Ukrajiny – vrátane pretrvajúceho konfliktu – bude definovať budúcnosť Ukrajiny. Aká teda bude? „Opakovane sa hovorí o prekračovaní hrubých červených čiar. To je ďalšie zjednodušenie. Tie čiary totiž nie sú hrubé. Nie sú jasné a rozpoznateľné a ani nie sú iba červené. Je to celé neprehľadné a zložité. Odhalené charaktery a neprávosti isto ovplyvnia súdržnosť komunít. Ukrajina je obrovská a rozčlenená. Ukrajinská spoločnosť sa s týmto všetkým bude musieť vysporiadať po svojom,“ konštatoval Tomáš a optimisticky dodal: „Nepoznám ale rozhľadeného Ukrajinca a Ukrajinku, ktorí by svoju krajinu nevidel v štruktúrach EÚ a NATO. Nemajú o tom žiadne pochybnosti. Ľudia aktuálne žijú v existenciálnom kŕči doma na Ukrajine, ale žijú v ňom aj po emigrácii. Môžu odísť z Ukrajiny, ale Ukrajina z nich neodíde. Aj tí, čo žijú na Slovensku, sú súčasťou ukrajinskej spoločnosti, takisto ju formujú, len odtiaľto. Zo západu.“
Mila Medvedovska dodala komornému večeru hlbší podtón. Už pri prvej piesni z lemkavskej pohraničnej oblasti, v ktorej žijú Ukrajinci, Poliaci a Slováci, naskakovali zimomriavky. Druhú pieseň „Dumy moi, dumy moi“ zložil básnik a spisovateľ Taras Ševčenčko, ktorý je pre Ukrajincov symbolom slobody:
Tretia pieseň „Červená kalina“ sa stala neoficiálnou hymnou prebiehajúcej vojny. Zrejme i preto, že bola dlhé roky v ruskom područí zakázaná a interpretom hrozila deportácia do gulagu. Mila zmenila slová na konci slohy a namiesto „rozosmeje“ použila slovo „zachránime“.
Oj, na lúke červená kalina naklonila sa
Nejak naša slávna Ukrajina dosť sa opúšťa
A my tú červenú kalinu vyzdvihneme
A my našu slávnu Ukrajinu, Hej hej zachránime!
„Chceme dokumenty dotočiť a ukázať ľuďom svedectvá, príbehy, sondy do života.“ Denne sledujem rozštiepenosť v spoločnosti a rôzne interpretácie, ale sú predsa hodnoty, na ktorých sa vieme zhodnúť, vieme sa spojiť a ísť dopredu,“ povedala na záver podujatia Viera Dubačová.
Vierkine dokumentárne filmy, Tomášove knihy a Miline piesne sú vyjadrením bolesti a toho všetkého, čo sa to na Ukrajine deje. Smutnú realitu ilustrovala aj sprievodná výstava „Unissued Diplomas“. Zobrazovala mladých ľudí, ktorí mohli mať dnes vysokoškolské diplomy, no ich životy predčasne ukončil nezmyselný konflikt.
Grafický návrh plagátu k podujatiu vytvoril Mykola Kovalenko. Zarámovanú grafiku venovali zástupcovia Starej jedálne obom diskutujúcim ako spomienku na podujatie.
Slava Ukrajini!
Слава Україні! Героям слава