Pravdivo, láskavo a s humorom sme v Starej jedálni hovorili o dôležitých zlomoch, historických míľnikoch, ktoré formovali dnešné Slovensko. O veselé i vážnejšie udalosti, príhody a spoločenské javy sa podelila s prítomnými hlavná hosťka večera, Iveta Radičová.
Tento rok si pripomíname okrúhle výročia hneď troch pre Slovensko definujúcich udalostí. Výročie SNP, 35 rokov od Nežnej revolúcie a tiež vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. O historických zlomoch, ktoré nás nasmerovali do civilizovanejšej časti sveta diskutoval moderátor Michal Karako s Ivetou Radičovou, sociologičkou a bývalou premiérkou SR a s Jakubom Gulíkom a Matejom Makovickým z partie Silných rečí. Matej v Starej jedálni pravidelne moderuje vedomostné kvízy Makovica a Jakub je známy aj ako moderátor satirickej relácie Ťažký týždeň.
- 1944
Má zmysel sa k spomenutým zlomovým udalostiam vôbec vracať? Krátka odpoveď znie: určite áno. Dlhšia odpoveď vraví, že niektoré míľniky sa na školách nespomínali tak dôsledne, respektíve prebrali sa bez širšieho kontextu a pred rokom 1989 boli pokrivené dobovou ideológiou. Uvedomujeme si vôbec, kde by sme boli, ak by sa napríklad SNP neudialo. Kam by sa zvrtla história?
Práve v súvislosti s výročím SNP v úvode vystúpil špeciálny hosť podujatia fotograf Šimon Kliman, ktorý dokumentoval preživších partizánov a výstava fotografií sprevádzala diskusiu v priestoroch Starej jedálne. Vďaka SNP sme sa pridali na stranu víťazov a bez SNP by možno Slovensko ani nevzniklo. Šimon sa snaží oslovovať a edukovať širšie publikum aj rôznymi, často nadrozmernými inštaláciami vo verejnom priestore. Jedným z pamätníkov pohnutých udalostí, ktorý sa ako dieťa musel skrývať pred nacistami v horách s partizánmi, bol aj významný slovenský neurológ, profesor Pavel Traubner. Žiaľ v predvečer podujatia, vo štvrtok 14.11., zomrel. Jeho pamiatku si všetci prítomní uctili minútou ticha.
„Som z rodiny, kde boli historické zlomy dôležité. Dedo bol vojak z povolania, SNP zažil ako chlapec, rozprával mi, ako sa presúval front,“ zaspomínal Matej Makovický. Ako však upozornila Iveta Radičová, musíme si udalosti a fakty pripomínať, lebo sú rôzne interpretované. „V prvom okamihu, bezprostredne ako sa niečo udeje, udalosť interpretujú novinári. Neskôr politológovia, potom sa toho chytia politici a až na záver sa historici snažia vrátiť k pôvodu a podstate udalosti. Podarí sa im to, ak majú dostatok faktov, dokumentov, o ktoré sa môžu oprieť. Každá udalosť má teda svoj naratív a záleží na interpretovi, cez akú optiku, cez akú ideológiu pristúpi k interpretácii udalosti. Vždy budú udalosti, dejinné zlomy, ktoré majú svojich zástancov, ale aj popieračov. Dá sa povedať, že celú históriu nás sprevádza súboj dvoch teoretických škôl. Prvá hovorí, že pravda sú fakty, ktoré sú overiteľné nezávislými ľuďmi, experimentami a druhá tvrdí že pravda je konštrukt. Teda, že pravda je to, na čom sa dohodneme. Tak ako si vieme pravdu skonštruovať, tak ju vieme dekonštruovať. Priekopníkom tejto školy bol Jean-Jacques Rousseau, jeho pokračovateľmi potom Martin Heidegger alebo Friedrich Nietzsche. Toto je napríklad základ pre interpretačný smer, ktorý SNP popiera,“ povedala Iveta Radičová a poradila prítomným. „Ako možno viesť rozhovor s niekým, kto je presvedčený, že pravda je konštrukt? Skoro nemožné jest. Nepresvedčíte faktami. Môžeme ale počúvať a zdvorilo upozorniť, že pozri, tuto ti vyhovovalo, že židia museli ísť do koncentračných táborov, no zabudol si, že na zozname boli hneď za nimi aj Slovania. Konštrukt „pravdy“ tak začína mať trhliny. Dôležitá je tolerancia, pochopenie, ale s jasnou hranicou. V momente, ak sa siaha na integritu človeka, keď sa osočuje a ubližuje, tam už nie je priestor na diskusiu.“
Ako veľmi trefne poznamenal Jakub Gulík, historické zlomy a história všeobecne, dávajú ľuďom základ pre pochopenie sveta, ktorý vidia okolo seba dnes: „Zlomy sú dejinné križovatky. Prechádzali sme nimi postupne, vždy sme sa rozhodli vybrať nejakým smerom a dostávali sme sa ďalej. Som rád, že sa SNP udialo a boli sme v „tej víťaznej partii“. Zlomy ukazujú z čoho sme vzišli. Má to zrejmý presah aj na dnešok a musíme sa k tomu vracať, inak sa točíme v bludnom kruhu.“
- 1989
Pravdou je, že v roku 1989 sme boli z východného bloku poslednou krajinou, ktorá sa vymanila spod jarma sovietskej sféry vplyvu. „Vyzdvihnem však samizdaty, vďaka za to, že vychádzali. Vyzdvihnem disidentské náboženské hnutie a Sviečkovú demonštráciu. Vyzdvihnem alternatívne vedecké produkcie, samizdatový Sociologický obzor. Boli to také, ako my sociológovia hovoríme „ostrovy pozitívnej deviácie“. Podstatné je, aby z nich nevzniklo súostrovie Gulag, ale ostrovy Slobody. Aby nebúšil demokrat do demokrata,“ poznamenala na margo Nežnej revolúcie Iveta Radičová. „O to vzácnejšie sú výstavy a udalosti, ktoré pripomínajú fakty a dejinné zlomy. V bratislavskej Umelke, kde to vtedy všetko začalo budeme otvárať fotografickú výstavu Janka Lörincza, ktorý pri novembri 1989 bol a poctivo ho dokumentoval,“ dodala Iveta Radičová a pozvala publikum na návštevu expozície.
Pravdou je, že dnešní mladí ľudia nemajú taký záujem poznať historický kontext. Ťažšie udržia pozornosť, unikajú im súvislosti. Jakub Gulík spomenul projekt „Pohni hlavou“, ktorý spustili s Tomášom Hudákom pred voľbami v roku 2020 a chodili po Slovensku so stand-upovo ladenou vzdelávaciu polhodinku. Základ projektu tkvie v tom, že sme ľudia, ktorí žijú v 21. storočí, no majú mozgy zo sveta lovcov a zberačov. Majú stále zakorenené, inštinktívne správanie, ktoré zneužíva napríklad reklama alebo konšpirátori. Jakub s Tomášom a so Samom Marcom diskutujú o rôznych témach, vrátane dezinformácií. Snažia sa ponúknu informácie prostredníctvom humoru. „Aj keď donútime niekoho aspoň sa zamyslieť, má to zmysel,“ konštatoval Jakub Gulík.
Sociológ a politológ, lord Ralf Gustav Dahrendorf, autor knihy „Od pádu Zdi k válce v Iráku“, v ktorej sú štúdie venované historickým udalostiam po roku 1989 hovoril, že politický systém sa dá zmeniť za 6 mesiacov, ekonomický za 6 rokov, ale hodnotový systém až za 60 rokov. A mal pravdu. „Pokým budeme chytať „ducha Slovenska“ cez pozitívne príbehy a odkazy a nebudeme ignorovať, že sme boli normálnou súčasťou monarchie, môže sa to podariť. Nemôžeme sa k dedičstvu správať macošsky. Napríklad hrady a kaštiele neboli len „ich“ majetok, majetok mocipánov a utláčateľov. Nemôžeme škrtať dôležité časti vlastnej identity. Vráťme sa ku koreňom, k vlastnej identite a hrdosti na to, čo na našom území je a čo tu historicky bolo. Pomôže nám to zistiť, kam vlastne chceme ísť a čo by sme radi dosiahli,“ uviedla Iveta Radičová.
- 2004
„Čo je EÚ? Vedeli by ste to vysvetliť pre mladých,“ spýtal sa Michal Karako Ivety Radičovej. Jej odpoveď bola opäť skvelá a takto sa veru na školách neučí: „Európa bola vždy rozorvaná konfliktami a dôvody boli viac-menej rovnaké: nacionalistické alebo etnické. Keď sa nám ju podarilo v 20. storočí premeniť na ruiny vojnou, už bolo jedno, kto bol víťazom a porazeným. Winston Churchill v tejto ponurej povojnovej atmosfére povedal, že namiesto vojnového usporiadania (warfare), bude rozumnejšie začať pracovať na mierovom usporiadaní (wellfare). (pozn. citát znie: „Ak máme priviesť široké masy ľudí v každej krajine k stolu hojnosti, musíme vytvoriť blahobyt namiesto vojny.“). Myšlienky sa chytil francúzsky politik Robert Schuman, ktorý je považovaný za jedného z otcov zakladateľov spojenej Európy. Okamih, keď si Francúzsko a Nemecko podali ruku, bol azda najdôležitejší moment po II. sv. vojne. Hlavnou funkciou únie malo byť vytvorenie spoločenstva, ktoré bude garantovať také usporiadanie vzťahov medzi krajinami, že si navzájom nepôjdu po krku, že nebudú vyvolávať vojnové konflikty. Teda, že budú ctiť a garantovať mierové a demokratické usporiadanie. Neskôr sa pridali ďalšie benefity únie, ako jednotný trh, voľný pohyb ľudí, tovaru, kapitálu a služieb. Každá členská krajina sa pridáva do únie dobrovoľne a musí dodržiavať podmienky. Ak s nimi nie je stotožnená, nuž potom nasledujú udalosti ako Brexit.“
Vedeli ste, že v EÚ je deväť štátov menších ako Slovensko? Nie je však podstatná veľkosť populácie, ale veľkosť činov, myšlienok, a toho, ako je krajina schopná podať pomocnú ruku. Slovensko však charakterizujú tri črty, ktoré s tým nie sú úplne v súlade: 1. permanentné zaostávanie, už v Uhorsku sme patrili k tej zostávajúcej časti a žiaľ akosi pričasto ako krajina opakujeme voľby, ktoré krajinu brzdia; 2. slovenskosť, máme rôzne identity, sme doslova priesečníkmi viacerých identít. Potrebujeme ale zadefinovať to, čo je Slovák, Slovenka? Môžeme to urobiť, ale robí nás to lepšími?; 3. nevyčnievať z priemeru, zostávať v kúte. Je to podobné ako v novele Boženy Slančíkovej-Timravy „Ťapákovci“. Je nám vlastné bedákať, nariekať, permanentne hľadať vinníka, ale nerobiť nič, nemeniť nič na doterajšom spôsobe života. „Vlastenec koná a činí pre ostatných, nielen pre svoje ja, na rozdiel od nacionalistov,“ zdôraznila Iveta Radičková.
Bude ďalším historickým zlomom rok 2024?
Z publika aj z moderátorskej pozície zazneli otázky na súčasnosť. Vo víre udalostí sú vyhliadky skôr ponuré, depresívne. Bude rok 2024 zlomový v negatívnom slova zmysle?
Existencia demokracie, ako ju formulovali starí Gréci, stojí na troch predpokladoch: (1.) že sa ľudia budú správať a rozhodovať rozumne, racionálne, že (2.) budú mať občiansku identitu, teda budú občanmi viazanými ústavou a dodržiavaním zákonov a budú (3.) tolerantní. Tolerancia má v sebe zakotvený ťažký mechanizmus, lebo predpokladá obeť, človek muí obetovať časť svojho presvedčenia pre dosiahnutie kompromisu. Podľa Ivety Radičovej si v ostatnej dobe pestujeme skôr akúsi „populistokraciu“, ktorej základom sú protipóly demokratických predpokladov: emócie, skupinová identita a netolerancia.
„História je o rozprávaní príbehov, no zatiaľ máme skúsenosti s tým, že nám predkladá „nenávistný príbeh“, alebo akási ilúzia. Ako krajina robíme pokroky, ale ilúzia, že už bude konečne dobre, že už nebudeme musieť nič robiť, nikdy nenastane. Musíme prehodnotiť svoj postoj k životu, k identite. Pri ceste dopredu sa občas popálime, ale musíme byť optimistickí. Verím, že keď pôjde do tuhého, ľudia sa spoja, vzoprú sa,“ myslí si Jakub Gulík.
„Máme pocit, že sa niečo udeje, že nastane nejaký zlom, ale nie sme sociálna skupina, ktorá má jasnú identitu. My si však vždy môžeme vybrať cestu a ja tiež verím v schopnosť prikloniť sa na správnu stranu,“ dodal Matej Makovický a zdôraznil: „Dôležité sú drobné veci. Komunitné centrá, aj toto podujatie v Starej jedálni, aj občianske iniciatívy. Všetky sú dôležité, vedia zlepšiť život. Možno v malom, ale zlepšia život.“
„Prežili sme už všakovaké pády a vyhrabali sme sa z nich a spamätali sme sa,“ prisvedčila Iveta Radičová, ktorá na pozitívnych príkladoch zo zahraničia uviedla, že každý môže niečo pre spoločnosť urobiť: „Napríklad cielenou diskusiou a prispievaním na sociálnych sieťach sa podarilo znížiť počet negatívnych komentárov. Je to občianska, participatívna aktivita. Funguje to podobne ako rozhovor tvárou v tvár. Mnohí sa potom za svoje činy ospravedlnia, mnohí sa stiahnu. Základom občianskej identity je vlastenectvo, ale nemýľme si ho s prázdnymi, nadutými rečami. Musí to byť ústretové voči ostatným, nie pre vlastný prospech. Dôležité je vrátiť medzi ľudí človečenstvo.“
Diskusiu sme mohli v Starej jedálni zorganizovať vďaka grantu MČ Rača